TOPÁNKA alebo NOHA – Kto je na vine?!

„Bresťo, v akej značke topánok beháš?“. Úsmev… „Maťko, v takej značke, akú majú v obchode v mojom čísle.“  Brestík obúva 48-50ky. 

Keď nás „tlačí topánka“, dejú sa nám v nej rôzne krivdy a nehumánnosti. Kto je na vine, topánka, či noha? Ani jedna z nich…

Uľavilo sa vám? Mne ani nie. Tento problém znamená predsa toľko starostí, času a veľakrát aj bolesti. A koľko múdrych, múdrejších a najmúdrejších argumentov pri týchto debatách vznikne! Ne-ko-ne-čný problém toto, však… Bežec sa ním zaoberá hádam aj 52 krát do roka. A málokedy ten príbeh končí šťastne, alebo aspoň prijateľným konsenzom… O to väčšia radosť nastane, keď sa to podarí a raz za čas to „sadne“. Potom sa už len bežec modlí, aby mu ten „jeho“ model výrobca tak skoro neprestal vyrábať.

Otázka: „Prosím, nevedel by si mi poradiť nejaké dobré topánky na behanie? Vieš o behaní tak veľa…“

Odpoveď: „Toho, čo o behaní viem, je relatívne málo. A každý deň zisťujem, že toho, čo o behaní ešte neviem, je stále viac a viac. No a o tvojom behaní neviem už vôbec nič. Dal/a si mi zatiaľ NULA informácií.“

Takto nejak začína tá téma a potom to už nemá konca :). My bežci sa bavíme o bežeckej obuvi takmer nepretržite… Napriek tomu, mnohí robíme stále tú istú základnú chybu. Zabúdame, že noha, ktorú nosí náš bežecký parťák v ponožke, vôbec nevyzerá ako tá naša v topánke, ktorú sme pre ňu hľadali tak prácne a dlho.

Že nosy a ústa na celom svete sú ako snehové vločky, lebo sú vždy iné, to akosi tušíme. Zrejme preto, lebo ich denne vidíme okolo seba stovky, tisíce. Práve tak je to aj s nohami. Len na to pri výbere bežeckej obuvi často zabúdame.

Na nosy a pery by sa ťažko šila konfekcia. No, ešte snáď taký univerzálny klaunský nos by sa možno dal vyrobiť… Ale ani ten by každému na „frňáku“, alebo „gombičke“ rovnako nedržal… A to má náš nos len 2 nosové kosti a jednu chrupavku! A čo má hovoriť chodidlo? To sa skladá z 26 kostí. Každý zdravý a kompletný bežec teda hľadá v obchode „nový domov“ pre 52 rôznych kostí obalených cca 12 metrami svalov. Chce svojim výberom vyhovieť a ulahodiť 214 väzom, žilám, tepnám a nervom v celkovej dĺžke 3,2 metra. Jeden z mojich bývalých šéfov by na túto výzvu povedal, „To sa skrátka nedááá!“ A veru tak! „Skrátka“ to nepôjde ani náhodou :). Nájsť pre svoju nohu „tú pravú“, vyžaduje veľa trpezlivosti, skúseností, štúdia a skúšania.

Mám teda na vás 2 prosby, priatelia:

  1. Ak máte pomôcť kamarátovým nohám s výberom topánok, nemyslite na svoje super botky, v ktorých práve beháte. A opačne, topánka najrýchlejšieho bežca a najkrajšej bežkyne vo vašom okolí nie je s veľkou pravdepodobnosťou to, čo by si vaša noha zamilovala.
  2. Napíšte mi, prosím, tie v VAŠE kritériá, podľa ktorých si bežecké topánky vyberáte.

MUSICA RUNICA: Paolo Nutini – New Shoes

Moje kritériá výberu bežeckých topánok: typ tréningu / typ pretekov / dĺžka behov resp. špecifikum použitia / šírka chodidla / kvalita podrážky / typ podrážky na špecifický povrch / kvalitné uchopenie nohy v priehlavku a v päte (nesmie byť stiesnený ani príliž voľný pocit) / noha bez minimálnej iritácie pri skúšaní v predajni / voľné prsty v špičke s rezervou kvôli zbehom / pohodlný jazyk topánky / šnurovacie viazanie s dostatočne dlhými šnúrkami / kvalita zvršku zhodnotená vizuálne / resp. referencia kvality zvršku z minulosti alebo u iných bežcov / propriocepcia (vnímanie povrchu pod podrážkou) vs. hrúbka podrážky / výškový rozdiel medzi špičkou a pätou v mm (tzv. „drop“) / šírka a výška, ergo stabilita podrážky / design / referencie iných bežcov / celková trvácnosť / schopnosť odvádzať vlhko z topánky / možnosť topánku vyskúšať, prípadne sa v nej prebehnúť pred zaplatením / cena / možnosť topánku reklamovať, vymeniť, alebo nechať opraviť v čo najkratšom čase / vnímaná úprimnosť obchodníka v predajnom procese / dôveryhodnosť argumentov v obchodnom procese. 

CESTA DOLE aneb KILIAN MÁ RECHT

„Vedeli by ste mi, prosím, poradiť nejaké dobré tipy a triky, prípadne poslať video, ako sa naučit behať z kopca? Bojím sa pustiť dolu, nohy mám ztuhnuté a potom zliezam ešte pomalšie, než sa sápem hore.“ Kamarátka Petra v našej bežeckej Facebook skupine postla do éteru túto otázku…

Mám zranené ľavé rameno kvôli chybe v zbehu, ktorý som pred tým 200+ krát zbehol. V týchto dňoch som teda „super referencia“, aby som dnes niekomu v tomto ohľade radil 😂. 

Z chýb sa ale človek najlepšie učí. Tu je teda mojich 10 skúseností, ktorými sa riadim pri zbiehaní z kopca. Pozor, takto to robím ja. Ak hľadáte vlastnú cestu, môžte a nemusíte sa inšpirovať. Som bežecký „hobby slimák“. Ale keď nič iné, tak kolená ma z „mojich zbehov“ už pár rokov nebolia :).

VŽDY JAK „TENKRÁT POPRVÉ“ – nikdy aj tú najznámejšiu a „najošahanejšiu“ trasu nesmiem bežať so zníženou pozornosťou.

DÔSLEDNOSŤ – ak idem zvážnicou, v ktorej je napadané lístie a vidím, že po jej vyvýšených bokoch sú vyšlapané holé chodníčky, je to signál, že na jeden z nich musím vyskočiť a držať sa ho pokiaľ to len ide.

Tieto prevé dva body som deň pred Vianocami nedodržal. Tresol som k zemi v plnej rýchlosti. Len zázrakom som si nedolámal ramennú, či kľúčnu kosť, alebo nerozdrúzgal lakeť.

NEBÁŤ SA PÁDOV – naopak, začať tréning zbehov v nižsom tempe a z tých „drobných“ pádov a zakopnutí sa poučiť a neskôr sa chrániť. Spadol som mnohokrát. Niekoľkokrát to vyzeralo veľmi škaredo. Ale dlhodobejšiu boľačku pred týmto zranením ramena, som mal len raz. Snažím sa pred tréningovým behom vypraviť tak, aby to bolo bezpečné. Napríklad, ak behám s handheldami (fľašky v púzdrach v dlani), nikdy si do nich nedávam telefón alebo elektronický kľúč od auta. Ak som aj spadol, fľaše vždy fungovali ako nárazníky bez poranenia dlaní alebo zápästia. Ak v začiatkoch chýbala istota, bral som si na tréning bežecké palice. Dnes ich väčšinou používam len pri ultra pretekoch, alebo pri špecifickom vytrvalostnom tréningu s nadpriemerným objemom vertikálnych metrov.

ZMENA TECHNIKY – Počas tréningu s parťákmi som si vizuálne overil, že vďaka vysokej frekvencii drobných krokov bežím rýchlejšie, alebo aspoň tak rýchlo ako keď som si to v minulosti dole kopcom „púšťal“ takmer bez kontroly nad tým, čo sa s mojim telom práve deje. Počúval som raz múdry podcast, kde jeden skvelý „downhiller“ povedal, že mu rýchle drobčenie pri zbehoch dáva priestor na opravu chýb pri zlých došľapoch. Nemyslel tým zakopnutia, to je takmer vždy prúser, ale napríklad skočenie na uvoľnený kameň. Vysvetľoval to tak, že keď aj sem-tam urobí chybu, ide s nohami takú vysokú frekvenciu malých krokov, že tú „pomýlenú“ nohu ihneď vystrieda druhou a tou stihne chybu napraviť.

PREKONAŤ STRACH – a to postupne. Mne funguje pri učení striedanie strmých kopcov pomaly (aj chôdzou) s miernejšími zbehmi, kde som pri striedaní prirodzene odvážnejší. Trénujem pod lanovkou na Kolibe. Idem najskôr pomaly technicky dole strmákom pod lanom. Potom si v kľude bez námahy dlho a pomaly vyšlapem lanovku. Presvedčím sa, že nohy nie sú unavené a pustím sa na spodok lanovky po bočnom miernejšom svahu. Okruh Ultra Lanovky je vôbec skvelý, lebo na 3 km sa dajú trénovať takmer všetky typy zbehov okrem skál. Sú tam korene, hlina (blato), kamene čo ubiehajú pod nohami, pevné kamene, mierny aj strmý zbeh + veľa ľudí hlavne cez víkend 😉.

PEVNÝ STRED TELA – To čo Kilian popisuje vo videu, že pri zbehu je dôležité mať pevný core a okolo neho byť s nohami aj rukami flexibilný, je svatá pravda. Toto video skvelo radí, kam sa má bežec pozerať pri rôznych typoch terénu. V tomto článku zas Kilian nabáda na moment zavrieť oči a pustitť sa dolu kopcom. Skúšal som na Javorníkoch, na teréne, ktorý poznám. Nespadol som 🙂

AKO VODA – Scott Jurek mal onehdá ešte jednu radu, ale tá mi práve pri zranení v tej zvážnici s lístím nezafungovala. On povedal, že si pri jeho zbehoch premieta seba v teréne ako nadol tečúcu vodu. Snaží sa teda vyberať tú najkratšiu, najefektívnejšiu cestu. To asi môže fungovať naozaj len vtedy, ak človek presne vidí kam šliape. A práve to nebol pri zranení môj prípad. Nevidel som, čo je pod napadanými, klzkými a zmrznutými listami… .

EFEKTÍVNA PRÁCA NÔH – toto je azda taká moja vlastná vec. Teda, nik ma ju neučil. Podvedome som si ju osvojil a neskôr uvedomil. Pri technicky  stredne ťažkom zbehu takmer nepracujem hornou časťou nôh. Väčšinu práce odvedú nohy od kolien nadol. Rukami balansujem. Rýchlosť pridávam nebadaným náklonom tela vpred. Cítim minimálne zaťaženie na kĺby, chrbticu aj kvadricepsy. V pomerne rýchlej fáze behu tak dokážem aj oddychovať a „nerozmlátim“ sa. Pomohlo mi to veľmi na UTMB kde väčšina zbehov nie je tak technicky obtiažnych. „Len“ je to strašne dlhé! A na konci to už fakt celkom bolí.  Uvediem aj príklad z Malých Karpát. Zbeh z Vápennej do Sološnice je súvislé klesanie cca 500 výškových metrov na 4 km.  Pretekári STEFANIK TRAIL naň často hrešia keď v Sološnici na občerstvovaške zobú cestoviny a pijú nealko pivo. Ja si na tom zbehu dosť oddýchnem. Nebežím omnoho pomalšie ako tí, ktorých to vyčerpá, alebo „rozbije“. Sološnica a Pezinská Baba sú miesta,  na ktorých po dobu 5 rokov STEFANIK TRAILu odstúpilo najviac pretekárov.

POSTAV SA TOMU ČELOM AJ PRSTAMI 🙂 – Veľmi dôležité! Vždy idem čelom a špičkami topánok kolmo dole nech je strmák akýkoľvek. Veď každá dobrá bežecká topánka na trail je na to uspôsobená. A nie len ona. Najširšia a teda najstabilnejšia časť nášho chodidla je špička, nie päta. Snažím sa teda aj v zbehoch v prvom rade dopadnúť na prednú časť chodidla. Asi najsprávnejší prístup je došľap na čo najväčšiu plochu chodidla. Ak mám ten správny dezén na podrážke, pribrzdí ma toľko, koľko práve potrebujem. Dopadom na päty riskujem v teréne menšiu stabilitu a v tom lepšom prípade podvrtnutie členku. O to dôležitejší je pre mňa jej výber topánky s priestrannou špicou, pevným, ale komfortným priehlavkom a dobre ukotvenou pätou. O dôležitosti podrážky tu asi teraz veľa nemusím písať.

DOWNHILL REPEATS – Na svete sú bežci, ktorí zbehy trénujú tak, že sa na vrchol kopca opakovane počas 1 tréningu vyvezú lanovkou a „hybaj v nohy“ len smerom dole. Jeden eliťák to v rozhovore dôvodil tým, že cielené zdokonalovanie techniky odlaďuje zámerne vtedy, keď má riadne oddýchnuté nohy. Pri tomto špecifickom tréningu sa teda nechce v kopci smerom nahor zbytočne unaviť a odvádzať od tréningového cieľa pozornosť. Lanovky sú u nás ale tak drahé, že si tento „luxus“ nemôžem dovoliť. Ja si skrátka ten kopec „piánko“ vyšlapem. Sú ale medzi nami aj takí, čo skrátka do kopca nedokážu oddychovať… Ale o tom až niekedy nabudúce :).

Ďakujem Tine, Katke a Viktorovi, že mi v diskusii od Petrinou otázkou poskytli užitočné informácie a linky na videá. Foto: Peter Verček, STEFANIK TRAIL 2017

MUSICA RUNICA:  Osmo’s Cosmos – Runnin‘ Down A Dream

Vďaka za fotky Peter Verček

 

MENEJ a VIAC 2018

MENEJ

…tej prokrastinácie by sa hodilo. Aj zbytočných FB diskusí, ktoré majú často hneď v začiatku namierené do „nikam“. Menej pracovného stresu a rýchlej stravy, keď sa niečo a všetko nestíha. Menej strachu z nepoznaného a výhrad voči inak zmýšľajúcim ľuďom. Menej hovoriť. Menej „teraz nemám čas“ voči ďeťom a Zuzane. Menej (od)súdov a hodnotení. Menej gauča, kofeínu, cukru. Menej vína, chorôb a zranení. Menej vzplanutí pre hlúposť vlastnú, či cudziu. Menej tých vrások, ktoré s vekom nič nemajú…

VIAC

…pochopenia pre najbližších doma aj pri práci. Celkovo viac „áno“ ako „nie“. Viac sily a rýchlosti v lese, viac rodiny v lese, viac lesa. Viac času s mamou, kľudne aj doma. Viac osobných rozhovorov s tými, na ktorých mi záleží. Viac pochopenia tých, ktorých stále nechápem. Viac počúvať, viac čítať, viac písať. Viac cvičiť, viac študovať. Viac kilometrov, viac metrov, viac vrások z úsmevu. Viac času a odvahy do nového businessu. Viac zdravia v sebe i naokolo. Viac pomoci odovzdanej i prijatej. Viac „áno“ pre komunitu a priateľov, ktorým vďačím za veľa. Viac „nie“ pokrytcom a slabochom, čo prechádzajú okolo a občas zanechajú puch. Viac pozornosti voči vlastnému telu, ktoré ma vypne ak sa oň nebudem starať. Viac zdravo variť a nie len pre seba. Viac spánku, tekutín, proteínov, zeleniny, áno aj brokolice 🙂

MUSICA RUNICA: Bon Iver – Holocene

 

O päť minút Vianoce

Tak je to tu. O päť minút Vianoce. Vlastne už budú, keď toto dopíšem. Môj prvý blog na vlastnej stránke. Teším sa!

…veru teším. Už pár rokov štedrovečeriame u Hanky. Chýba mi Zdenko, tiež už pár rokov. Zuzka a Jakub riadne chorí, ale smutní nebudeme. Veď Lukáš a ja sa zatiaľ držíme.

Dnes som bol u rodičov. Na chvíľu. Víno som zaniesol. Keď dáke zostane, do Štefana sa nám vychladí. A zaniesol som od Hanky koláče, ktoré so Zuzkou piekla na etapy. „Máš skvelú svokru! Hanka je fakt úžasná.“, vraví mama. „Maminka, to ja som vedel už pred ženbou. Veď so ženou si chlap aj svoku aj svokra berie, nie? Celú rodinu.“ Prišla aj sestra od vedľa. Býva blízko. Vraj už ju doma všetci naštvali, tak doniesla „ajer koňak“.

 

Stromček u našich je už od včera nazdobený. Malá Nellka zdobila. Skvelá žabka. Vytiahla všetky staré gule a ozdoby. Všetky tie retro komančské sklenené, ktoré už nik nechcel, lebo veď dnes si buď ikea-disney tip-top zladený gýč, alebo šúpolie, oriešky a sušené ovocko s dreveným koníkom zaveseným. Nellka vytiahla moje detstvo. Skvelé detstvo, ktoré už mne aj mojim rodičom hodne zapadlo prachom, ako tie krabice od retro gulí. Na každú z nich mám spomienku. Táto musela visieť vždy tu a táto tu. S tou zelenou s hríbikmi som vždy krútil ako to len šlo. Veď už aj ostala len posledná. Pár muchotrávok som pobil a táto modro-červená je ešte od prastarých rodičov. Paráda, všetko sa mi vrátilo. Aj tatkové zúfalé orezávanie borovice do stojanu pilkou na železo, každý rok.

Tak teda idem. Lebo mi už Zuzka volala. Vraj „tá ryba bojovnica v kelímku v aute už možno prechladla a zdochne“. Dnes od rána nejak preháňa. To bude asi tými o chvíľu Vianocami. Ešteže tie kapre to už majú za sebou. Prichádzam na Klemensovú. Je o päť minút Sám doma 1. Tých dej(ž)a vu bude ešte spústa. Hrozne sa teším. Zajtra ráno vybehnem 🙂

MUSICA RUNICA: HURTS – All I Want for Christmas Is New Year’s