Zatiahnuť remene, navliecť brnenie, nasadiť na hlavu zvon a klietku pred svet nastrčiť. Zodvihnúť ťažké bremená, mierne roztiahnuť nohy a polkrokom v žiari podvečerného slnka vykročiť nahor… Divné.
NAJSKôR SA VOZÍM
Srandičky, srandičky, z lanovky veselo. „Som vaša lanovková haluz!“ Tento pokrik patrí dole ultabežcom v osemnástej hodine pochodu. „Dík, že si sa pridal, kámo!“ Volám na stúpajúceho bikrosáka tiež s helmou na hlave na sedačke oproti. Na stanici zliezam zo sedačky. Som rozhodnutý. Ide sa kráčať.
VYKROČ A BUĎ ZVEDAVÝ
Mnohí nechápu, nevedia prečo. Iní ľutujú a skúšajú povzbudiť, ale často nevedia ako. Je to ťažké? Nechceš pomôcť? Nechceš si to dať dole a na chvíľu si uľaviť? Milé slová, otázky a narážky sa opakujú. Až má človek podozrenie, že to máme akosi naučené. Chvíľami sa usmievam. Neskôr už pod ťarchou úsmev ťažko hľadám. Mám masku, tá to uľahčuje. Spoločnosť je niekedy žiadaná, inokedy na obtiaž. Nie lebo oni. Lebo ja… Ťažko je vo vnútri. Horúco. Som tam sám aj keď sú všetci naokolo. Oči pália, pot ich ide rozožrať. Nohy sa podlamujú. Myslel som si, že cez klietku bude vzduch stále ten istý. Omyl. Je to ťažké, takmer nedýchateľné. Srdce nechápe a tlčie o život. Ako to majú oni?
Prijať pomoc? Ešte nie. Ani teraz? Nie. Hlava sa krúti, prestávam počuť, nestúpam rýchlo, v ušiach nemôže zaliehať a predsa…
„Trochu vody?“
„Dobre, ale len trochu. Nalej cez klietku, prosím. Počkaj, vydýcham sa.“
„Nechceš to z nôh dať dole? Uľaví sa ti. Máš to tu pod kolenom úplne…“
„Ďakujem. Bež hore a negatívne myšlienky odnes so sebou, prosím 🙂 “
Dokážem to. Nejde to. Vlastne sa to nedá. Čo mi vadí? Že Jitka s vodou mala pravdu? No a čo. Teraz sa radšej vyškerím, s ďalšími veselými ľuďmi vyfotím a dám ďalší polkrok. A potom ďalší… Áno, nejde to inak.
ONI
Trápim sa? Nie. Veď táto somarina je moja vlastná… Dobre mi tak. To oni sa trápia. Oni, tí čo nevedia prečo to všetko. Tí čo čakali šťastie, o ktoré sa budú starať kým budú vládať a sami neodídu. A čo prišlo? Antisen. Rana, zdesenie a spadol vagón. Ale nie vagón dobrák, čo všetko zlé definitívne skončí. Naopak, je taký hnusne krajne znesiteľný. Taký čo nechá žiť, no nedovolí snívať. Vagón naložený po vrch láskou, ale neúprosne tlačí a drví aj najmenšiu nádej na úľavu. Kde je diabol? Nikde. A čo anjel strážny? V čudu tiež a ani odkaz nenechal…
Ešte pár krokov a kruh ne/pochopenia sa hore ukončí. Ten môj „kruh“ má teraz 3 kilometre a +200 metrov do výšky. Ja o ňom rozhodnem či a kedy skončí. Skončí hore pri muzike. Tam je veselo. Ale oni? Oni si nemôžu vybrať. Nik sa ich nepýta. Oni sú bezmocní a pritom takí mocní. Rodičia plní skúšanej lásky a hnevu, slabí a neskutočne silní zároveň. Oni sú tí, o ktorých radu a skúsenosť máme prosiť keď si nám Sviňa osud na koleno sadne a do svojich veľkých pŕs nám čumák zaryje a nechce povoliť.
LEKCIO MIO
Som na konci. Mnohí nechápu. Ani ja nie. Prečo to? Neviem. Ale viem, že som tam cítil niečo nové. Silné. Absurdné. Hnev, samotu, úzkosť, ťarchu, radosť z ľahšieho kroku, ktorý občas vyšiel, smiech, slabosť a nakoniec úľavu aj porozumenie. My sme šťastní, lebo držíme kormidlo „život“ v rukách a pred nami je rozsiahle neznámo. Oni nie. Oni stoja na palube, ledva sa držia a prosia prúdy, aby ich ešte dnes, zajtra, ešte chvíľu nevymrštili na čierny útes, z ktorého duša a láska nepoznajú návrat a ich vyplavené torzá roztrhá čas.
Som v cieli. V tom, ktorý som si určil. Chcel som rozveseliť a hádam som aj… Tušená lekcia sa dostavila. Dole helma, klietku preč, dýcham. Som trochu bohatší ako pred hodinou.
UltraLanovka pre Plamienok 2018, pomáhať môžeme stále. Áno aj práve teraz…
MUSICA RUNICA: Kings Of Leon – WALLS
Maťo, skvelý nápad, tento hokejista :).Taký veselý aj vážny zároveň.Aj život s rakovinou je taký, chvíľu eufória, chvíľu zúfalstvo.Aj keď už som 5 rokov po liečbe a snažím sa toto obdobie vytesniť z hlavy,neprejde deň, kedy si nepomyslím, či sa choroba vráti a či uvidím dospievať svoje deti….a potom si idem zabehať do lesa, stretnem priateľov a zrazu všetko vidím inak 🙂 Ver, že je to aj vďaka ľuďom, ako si Ty.Ďakujem za Ultralanovku, skvelý projekt.
P.S. Hokejista nemal chybu 🙂
Ďakujem, za pocit, že práca ktorú robím má zmysel. Veľmi to pomáha. Myslieť, žiť, snažiť sa, tešiť sa, deliť sa o myšlienky. Veľa síl Soni. My bežci sme tu…