Moje dve Letecké stovky – nájdi X rozdielov

Letecká stovka, to je 105 kilometrov non-stop behu Považským Inovcom a Strážovskými vrchmi. Pekný beh, čo vám poviem. Štveračka hlavne dvakrát. Raz na Inovec a potom na Panskú Javorinu. Inak dlho po hrebeni. Telo treba až do výšky 3750 metrov vytlačiť. Presne také prevýšenie treba na trase prekonať.

O čom to je?

Hm, vlastne neviem. To záleží… Záleží často doslova ako ste sa vyspali. Ja som nespal tento rok veľa. Posledné dve noci pred štartom asi len 11 hodín dohromady. No nič, pred dvoma rokmi to bolo hádam ešte menej. Ale mám teraz relatívny kľud a pohodu, zamestnanie, ktoré až tak nestresuje ako tie predošlé. Je viac času na tréning, aj na rodinu. Takže aj o tom to je. Mať to v živote v rámci normy nejak vyvážené…

Hovorí sa, že v mnohom, ak nie vo všetkom, je ultrabeh metaforou na život.  Vzostupy a pády, nadšenia aj krízy, eufórie aj depresie a ak to všetko klape, nejaký ten „flow“ je odmenou. Mnohí z nás ulrabežcov chceme veriť, že ak dokážeme cez víkend prekonať zdanlivo to najhoršie v horách a v kopcoch, dokážeme si so sebou poradiť aj v bežnom v živote, v práci, vo vzťahoch,… Skrátka, že ak dokážeme zmanažovať bežecký víkendový mordor, zvýšime šance, že sa nám to podarí aj vo zvyšku nášho bytia. Hoj, kiežby to bolo také jednoduché v tom našom živote, ako v tom našom „ťažkom“ behu… 🙂

Jedna trasa – V INOM ČASE – V INÝCH SMEROCH – DVA INÉ PRÍBEHY

Rok 2016 – zabudol som doma gate. V čom budem bežať, ja neborák?! Trenky mi Marcel požičal. Ale onedlho Ďuri v Beckove v krčme o svoje bežecké gate príde. Strhnem ich z neho, dám mu 20 euro a chalan sa v taxíku s Marcelovými požičanými trenkami na štart vráti. Ale o tom neskôr…

Rok 2018 – zabudol som si nátelník čo mám najradšej, lebo má zips. Keď makám do kopca, luftujem. Keď som už na kopci vo vetre zips zatiahnem a ide sa. Nevadí, mám ešte jeden bez zipsu z merina. Bude mokrý jak žoch, ale bude stále hriať. Ostávam kľudný, deja vu sa nekoná.

JEDLO PRED

Rok 2016 – ani neviem či a čo som kedy zjedol pred tým, ako som sa na štart postavil. Mám v tom bordel ako nikdy.

Rok 2018 – poslúcham Martina. Pätnásť hodín pred štartom nechávam žalúdok oddychovať od pevnej stravy. V aute na ceste do Trenčína už len kakauko popíjam. Hodne kakauka 🙂

ŠTART

Rok 2016 – vybehol som jak strelený. Ani nie rýchlo, ale dáko oplašený. Ešte výstroj za behu dolaďujem. Celé zle. Už len Ďuri je na tom o kúsok horšie. Sme takí Pat a Mat na hrádzi z Trenčína do Beckova.

Rok 2018 – klídek a úsmevy, zvítanie na štarte s ľuďmi, ktorých mám veľmi rád. Aj s Mikim po dlehšej dobe ruku trasiem a hreje ma to. Vybiehame. No, skôr kráčame. Kľudne. Dano, Aleš, Marek. Marek oznamuje, že sa žení. Fú, sme super partia, pôjde sa dnes dobre…

JASNÉ SIGNÁLY

Rok 2016 – zaspávam na svitaní. Prespal som odbočku. Značku vidím modro, ale ona je zelená a až o pol hodinu to zistím… Sakra, ja skapem a to mám ešte dobrých 70+ km pred sebou!

Rok 2018 – nemám najmenší problém, nepijem kolu, neberú ma mrákoty, nepotrebujem veľa jesť, lebo po gastropauze 15 hodín som pred štartom do seba vrútil takmer 250 gramov v noci rozmočených vločiek s proteínom a banán. V žalúdku úplný kľud. Áno, aj tam dole 🙂 Dnes budem mať z partie asi najviac síl. Čaute chalani, idem si dnes svoje, držte sa!

Rok 2016 – definitívne som poblúdil. Serem na to, ešte šťastie, že neviem kde som, inak by som preteky zabalil. Idem nazad, nájdem prespatú odbočku. Docvaknem posledného „bežca“ a už sa ho nepustím. Veď to tu vôbec nepoznám. Predsa sa šťastie aj na mňa usmialo. Posledná je kamarátka Katka. Skvelá spoločníčka, dnes sa ma už nezbavíš. Bolia nohy, ešte som si aj malé boty zaopatril.

Rok 2018 – terén je všakovaký, ale skvelé INOV8-ky „ixklauky“ dnes držia úplne na všetkom. Na snehu, na ľade, v blate, bahne aj na lístí. Paráda. Zdravím známych na chodníku. Rýchlejších aj pomajších. Bežím sám a nie som vôbec sám. To je ono, to mám rád. Dva „kufríky“ som hodil, ale dobrá nálada drží. Vykecávam so spolubežcami 🙂

Pospi si!

Rok 2016 – ešte tak 30 kilákov ale už zaspávam zas. Katka káže, „sadaj“! Že čo? „Sadni si a pospi si!“ Čo? „No pospi si!“ Jak? „No tu na pníku. Opri sa o ten strom a spi! Za 7 minút ťa zobudím.“ Skúšam, padám do mrákot. Budím sa sám. Vraj presne sedem minút. Ide sa…

Rok 2018 – som v pohode a dobieham ľudí, ktorých som buď veľmi dávno, alebo ešte nikdy pri behu nesprevádzal. Asi nemajú svoj deň, veru. Jedného vraj napína, iný dnes furt tuhne. Mňa nohy zatiaľ držia a žalúdok prijal polievku na Bezovci ako starú známu, na ktorú sa už náramne tešil. Spomenul som si za Inovcom aj na Katku. Presne na mieste, kde ma donútila driemať. Odvtedy driemem na ťažkých behoch pomerne často. Ale ten dnešný, mi tak nepripadá.

Záver dlhej cesty

Rok 2016 – spím ešte raz. Vlastne teraz už obaja. Asi som Katku na chate pod Inovcom definitívne unavil svojim slimačím tempom. Tá má ale trpezlivosť. Už len ona je dnes jediný dôvod, prečo to chcem dokončiť. Veď sa so mnou celkom vytrápila. Frflal a stonal celou cestou. Ešte sa k tomu Trenčhradu nejak zošúchať a potom dole v podhradí kukať na cestu, nech nás niečo nezrazí. Musíme pridať inak sme v pr…, mimo časový limit. Tlačím posledné energetické nič zo seba. Bežíme, dvere otvárame, sme „doma“ v telocvični. Zapisujú nám čas 23:45. Som suverénne posledný. Katku nepočítam, to ja som jej celodenná guľa na nohe.

Rok 2018 – stále sa držím medzi tými, ktorých bežecky obdivujem. Robí mi to dobre. A keby len to. Mne nie je vôbec zle 🙂 Prichádzam do Kalnice. Je tam tata. Čaká s Budvarom 12kou a teniskami bez štupľov. Čo budem X-CLAWy na rovnej hrádzi drať, šak je to drahá bota, ale táto si svoju cenu fakt zastane. Obúvam teda na vlnenú ponožku INOV8 Trailtalony 275. Už niečo zažili, ale čaká ma skoro 20 km plochej hrádze pozdĺž Váhu. Ešte ale fakt netuším, čo ma vonku čaká. Len viem, že sa malo zozimiť. Nejak sa mi po 80 kilometroch nechce. Veru, menej som dnes jedol a je čas dohnať to. Kecáme s Adamom, pripravuje film o slovenskom horskom ultrabehu. Veľa o ňom premýšľa, bude isto krásny, už sa teším. Tata mi podáva mastné chleby. Ja ich ihneď odčarujem 🙂 Dobehli ma aj tí, ktorých som ja dnes ani nemal predbehnúť. Ba čo viac, sú v tomto momente ešte viac nabudení ako ja. Bundy, rukavice, šatky cez ústa, lampy zapaľujú a vychádzajú smer finále. A mne sa nechce. A možno chce, len dnes viac verím tomu, čo si telo žiada. Na super čas to nie je, ale je to iná galaxia ako pred dvoma rokmi.

POME DO FINÁLE 2018 – HRÁDZA AKO HROM

Idem teda von. Jój, to je hrôza. Ovalil ma ľadový vzduch. V diaľke počujem niekde vo výške silnejúci vietor. Do kelu, tie vymenené topánky strašne zimu prepúšťajú. Mrznú mi konce prstov. No nič, bežať treba. Ale počkám na niekoho, kto ide za mnou… Skvelý chalan, zobral si ma na pár minút na starosť. Ja som stuhnutý a čakám kým sa cesta do kopca otočí a začnem konečne trochu „kúriť“. Omlúvam sa, už mi meno kamaráta spolubežca vypadlo. Verím, že sa stretneme na Lazovke, na STEFANIKovi alebo inde, aby som sa mohol poďakovať. Ideme do kopca spolu, mne sa mechúr ozýva a tak sa mi spolubežec v lesíku v tme stráca. Poznáte to, vypustíte blón, v tuhej zime vám prejde vlna tepla po tele a vy máte zrazu náladu ako vyvenčený pes 🙂 Tomu vravím reštart. Začínam stúpať. Malý kopec sa o chvíľu zlomí a môj kamoš ma púšťa. Vraj ho kolená už dole kopcom nedržia. Ja mám dnes nohy ako na prvých 20 kilometroch. Nuž asi som to celé flákal, alebo som šiel presne, čo (na čo) som dnes mal. Neviem sa rozpamätať. Ešte ma raz dobehol? Ak áno, kde sme sa rozlúčili? Mám to z pamäte vymazané. Niečo sa zmenilo. Chytá ma už asi ten túžobne očakávaný „flow“.

Rok 2016 (bežíme v opačnom smere ako v 2018tom. Beckov je prvá obec za Trenčínom)- schádzame z hrádze a Ďurimu sa podlamujú nohy. Dostáva kŕče do brucha. Chvíľu v duchu hreším, že čo sa sem ondil, keď toto vystrája. Ale je to priateľ, tak držím jak hluchý nadratého a za rameno ho dotiahnem do miestnej krčmy. On kaput, ale luxus oblečený. Ja naopak, nasrdený, vonku zima a ja len v požičaných trencloch od Marcela. „Ďuro, davaj dole gate?“ Čo?! „Hovorím, daj dole gate, tu máš tieto Marcelové bombarďáky. Na, tu je 20 euro, ber taxi a choď nazad do Trenčína. Čau!“, a už ma nebolo…

Rok 2018 – Beckov, cieľ sa blíži. Vidím tú prekliatu krčmu. Dnes je to ale o inom. Tuto som mal pred dvoma rokmi bežať a nie sa vliecť. Nuž, tak teraz si to vynahradím. Kašlem ja na vietor, šak tu zmrznem ak budem 3+ hodiny kráčať! Od Beckovskej krčmy akoby nový beh začal. Fučí jak besné. A ešte len bude, keď za chvíľu vyleziem na ten vysutý hrádzový chodník. Boha jeho veterného. To čo je toto?! A ešte mi v Kalnici povedali, že strhlo v potoku lávku a pred Trenčínom pôjdeme brodiť ľadovú vodu. Už mi je to fakt jedno. Tak bežím. Bežím ako vládzem a ja dnes fakt vládzem. Aspoň budem hicovať keď sa bachnem do tej ľadovice. Shit, shit, do riti, shit! Zapínam hudbu. Nie som rocker, ani punker. A keďže vietor mastí AC-DC, tak sa mu vysmievam a iPod dávam na plné gule romantiku, nech toho hajzla aspoň v mojich ušiach prehluším. Blbeček hysterický, nárazový. Na, tu máš, takú nepoznáš, čo? Choď do riti! Život je možno ťažký, ale nie je na hovno. Je pekný! Pekný ako táto hudba! A ty sa poser!

Beh proti vetru nie je čúranie 🙂 – dá sa to!

Bežím, točím nohy. Vidím čelovky, míňam prvých, druhých, tretích ľudí. Snažím sa každého pozdraviť. Boh vie, či počujú. Išli sme spolu celú cestu, tak vo finále treba povzbudiť. Títo všetci kráčajú a ja som pako. Ale Martin hovorí, že som, lebo „môžem“. Lebo mám svoj deň, lebo som sa nehnal v úvode, lebo pár týždňov vo fitku trénujem a je to druhá stovka v živote keď ma nič na tele nebolí… Čo ja viem, prečo to vlastne dnes tak je…? Je tu hnusne, strašne hnusne. To viem určite. A nechcem tu už byť. Na všetkých čo tu spolu šlapeme sa v cieli teším, ale teraz idem. Aj ten potok je malina. Veď som sa ho chystal takmer preplávať a nakoniec tam nejaké tie palety zavalené kameňmi ostali…

Aha Trenčín! Komanči dali onehdá na hradnú vežu hviezdu, ktorá svietila do ďaleka, aby prehlušila aj povesť o Omarovi a Fatime. Dnes tam svieti červená signálka na výstrahu lietadiel, ale tých komančov už z našich myslí nič nezmaže. Musíme zdochnúť všetci, čo si ich pamätáme, aby bolo v tejto krajine lepšie. Ale dnes nezdochnem. Dnes dobehnem bez toho aby som sa v tejto otočenej rúre z vysavača musel zastaviť. Ďalší song a ďalší, točím nohy podľa nich. Lebo dnes môžem. Ten chalan na kontrole na tom chodníku a jeho priateľka sú magori. Ešte väčší ako my, čo sa do tepla ponáhľame. Ľudské vyšinutie nemá hranice, ale táto stovka cieľ má. A ten už je pomaly tu. Konečne niekto, kto si to chce rozdať. Chvíľu cítim čelovku na pätách. A možno ho ťahám a pomáham. Lebo šak kto by sa tu chcel v tej kose tackať? A ak má čo len trochu síl, nech ide. Chvíľu sme bežali spolu, kým som ho striasol. Ale neobzeral som sa. A možno som si ho/ju len vymyslel, lebo som musel 🙂 Ale toho čierneho predomnou nie. Toho jasne vidím ako prešiel z kroku do behu a už odbáča k telocvični. Do kelu, už som tu! Ja som to zvládol, Máriška! A tak pekne hrajú v sluchátkach… Smejem sa. Bežím okolo šenku. Vidím ľudí zhrbených nad pohármi. Je im tam teplo a mne tu tiež. Dúfam, že sú šťastní ako ja a len ten môj sopel a slzy sú rozdiel medzi nami. A tak by to malo byť. Aby každý našiel šťastie tam kde je. A aby si každý povedal, že to má v tom živote nejak dobre vyvážené…

Som v cieli. Vlastne z behu samotného nemám, okrem konca, nejaké extra silné zážitky. Zrejme som to fakt flákal 🙂 Ale neskutočne sa teším na ľudí v tej rozsvietenej telocvični. Na tých, čo pomáhajú, na tých čo už dorazili aj tých čo ešte prídu. Veľa piva tečie, doháňam dnes riadne zameškané. Sedím na lavičke v cieli už viac ako šesť hodín. Nechce sa mi do spacáku. Až po pol piatej ráno to už konečne vzdávam.

Som v cieli. Dnes určite. Ubehlo to o viac ako sedem hodín rýchlejšie ako pred dvoma rokmi, ale to je fuk. Dôležití su priatelia a tá rovnováha. O rok sa určite vrátim 🙂

MUSICA RUNICA: Stereophonics – Maybe Tomorrow